Spoplatnenie štúdia na vysokej škole formou vopred platených poplatkov však nepovažujem za najsprávnejšie. Vzdelanie je totiž produktom, ktorého použiteľnosť sa overuje až pomerne dlhý čas po jeho obstaraní (zaplatení školného). Študent by síce mohol dodatočne na súde žiadať vrátenie školného za nepoužiteľné vzdelanie, prichádzam však s návrhom, ktorý by pôsobil preventívne voči vzniku takejto situácie.

Moja predstava spočíva v tom, že každý študent by mal za vzdelanie zaplatiť, ale až vtedy, keď dosiahnuté vzdelanie využije. Pod pojmom využitie vzdelania rozumiem produktívnu činnosť prinášajúcu príjem. Podľa môjho návrhu začne študent na vysokej škole študovať, ale platiť za štúdium bude až keď sa zamestná alebo začne podnikať. Študent pred prijatím na vysokú školu podpíše zmluvu, v ktorej sa zaviaže, že začatím svojej zárobkovej činnosti bude mesačne splácať školné a to ustanoveným percentom z mesačného príjmu. Povedzme, že pri ročnom školnom 1 000 € je štátom garantovaná maximálna výška mesačnej splátky 8 % z čistej mzdy. Ak predpokladáme, že čistý mesačný príjem absolventa bude 1 000 €, tak za rok škola dostane školné vo výške 960 €. V takomto prípade by škola dostala celú výšku školného po viac ako 5 rokoch od nástupu absolventa do práce.

Podstatným prvkom je stanoviť maximálne percento z príjmu, ktoré môže škola žiadať od študenta pri podpise zmluvy, avšak študentovi musí byť umožnené, aby po začatí zárobkovej činnosti mohol svoje splátky splácať rýchlejšie a školné zaplatiť skôr. Škola však nemôže mať možnosť takéto niečo od neho žiadať.

Ďalší prvok je platba až po začatí zárobkovej činnosti. Ak by bolo umožnené, že sa škola môže so študentom dohodnúť, aby študent začal splácať školné už pred tým, ako začne pracovať, mohol by vzniknúť priestor na tlak školy voči študentovi, aby zaplatil, lebo inak nedoštuduje. Ak chceme zabezpečiť rovnosť v prístupe ku vzdelaniu, tak tieto dva prvky majú zabezpečiť rovnakú štartovaciu čiaru pre študentov z pohľadu sociálnych pomerov rodín, v ktorých vyrastajú.

Zamýšľaným dôsledkom navrhovaného systému je väčšia angažovanosť škôl v uplatnení ich absolventov. Pretože je v záujme školy, aby študent začal čím skôr pracovať, získavať skúsenosti, a tým zvyšovať svoju hodnotu na trhu práce, teda svoj príjem a tým aj rýchlejšie splácať školné. Školy by boli nútené prehodnotiť obsah štúdia, jeho dĺžku, kvalitu svojich zamestnancov, niektoré aj svoju existenciu a museli by začať viac spolupracovať s potenciálnymi zamestnávateľmi ich absolventov, čo by jednak viedlo k produkcii potrebného počtu absolventov, ale čo je podstatnejšie najmä v dnešných časoch, boli by to absolventi s praxou.

Ak sa pozrieme na dnešný problém s uplatnením absolventov, práve takto navrhnutý systém financovania školstva môže byť nápomocný pri jeho riešení. Iste, zostáva ešte niekoľko nezodpovedaných otázok, no mojim úmyslom bolo len navrhnúť ideu, na základe ktorej by sa dal súčasný systém financovania vysokých škôl zmeniť.

Ako ste si zaiste všimli, tento návrh prenáša zodpovednosť za uplatnenie absolventa a výšku jeho budúceho príjmu na školu. Pretože bude to práve škola, ktorá znáša následky, ak absolvent nebude schopný v dostatočnej miere splácať školné.

Táto zmena by sa mala týkať verejných vysokých škôl, súkromným by ostali voľné ruky. Ak dôjdeme do štádia, že všetky školy budú úplne financované bez dotácií štátu, môžeme začať uvažovať o tom, že sa stanú súkromnými inštitúciami (pre ktoré by prestala platiť úprava ako som ju navrhol v texte, teda stali by sa súkromnými školami, neobmedzovanými zásahmi štátu). Tu by bola potom potrebná ďalšia diskusia, či chceme iba súkromné školy, alebo nejaká časť ostane pod štátnou kontrolou aj naďalej.